Prvý krok - súhlas vlastníka kaplnky, najmilostivejšieho pána grófa Rudolfa Pálfiho, že môže pustovníčiť pod hradom Červený Kameň a starať sa o kaplnku, už mal urobený. Zostávalo už len súhlas naplno zrealizovať.
A keďže už kus sveta pochodil, čo to videl, zažil, pochopil – pustil sa do toho zo správneho konca. Keďže však človekovu budúcnosť ovplyvňuje často jeho minulosť - zoznámme sa s ňou. Peter Aburtin de Richmonde - tak znie plné meno nášho pustovníka – bol francúzsky šľachtic, ktorý precestoval časť Európy ako učiteľ francúzštiny šľachtických detí, kým vstúpil do rehole sv. Františka v Ríme. Už ako mních putoval Haličou, keď zrazu ohluchol. Osem mesiacov sa modlil k Panne Márii Sokálskej (odvodené od mesta Sokál pri Lvove) a zázračne sa vyliečil. Z vďaky k Panne Márie Sokálskej dal namaľovať jej obraz uctievaný v Haliči ako zázračný maliarovi oltárnych malieb z Leibachu, V. Metzingerovi.
No a tento obraz si náš pustovník priniesol so sebou. Nemienil si ho však zavesiť nad posteľ. Za veľkej účasti veriacich ho s veľkou slávou umiestnil do kaplnky. A hneď sa pustil do organizovania uctievania tohoto obrazu modlitbami a liturgickými slávnosťami. Za tri roky sa zázračne uzdravilo dvanásť zbožných veriacich. Návštevnosť kaplnky a votívne dary vďačných veriacich rástli. Preto v r. 1753 pustovník Peter požiadal panstvo o rozšírenie kaplnky. Pálfiovci mu na tento účel darovali 6000 kusov pálenej tehly a šesť fúr vápna.
To už mal šikovný pustovník postavenú vežu s päťdesiat funtov ťažkým zvonom z peňazí získaných kveštovaním /t.j. zbieraním almužny v jemu pridelenom regióne – v Častej, Dubovej, Košolnej, Dlhej, Borovej, Ružindole, Štefanovej, Vištuku, Budmericiach, Jablonci, Cíferi, Páci a Hrnčiarovciach/. Neskôr dokonca vymohol od pápeža na určitú dobu pre kaplnku odpustkové privilégium. Zemepán Rudolf Pálfi založil fundáciu na každoročné slúženie šestnástich omší v kaplnke.
V júni 1762 však organizačne nadaný a zbožný pustovník Peter zomiera. Za prítomnosti veľkého počtu ľudí pochovali svojho obľúbeného pustovníka pod vežu po pravej strane kaplnky. Na uvoľnené pustovnícke miesto prichádza fráter Remígius Kupranský, ale začiatkom 80-tych rokov 18. storočia sa nariadeniami panovníka Jozefa II. ruší /okrem iného/ aj pustovňa pri hrade Červený Kameň. V r. 1786 bol vykonaný súpis hnuteľností uschovaných v kaplnke. Mal 165 položiek: okrem liturgických predmetov obsahoval i medaile, mince, figúrky svätcov, zvončeky, relikviáre, vázy, textílie, rôzne ďakovné predmety za vyslyšanie prosieb. Časť prevzal majiteľ hradu ako patrón kaplnky, časť bola zverená do užívania fare v Častej, zvyšok bol skonfiškovaný.
Z pustovne sa stal želiarsky domček, ktorého obyvateľ mal povinnosť starať sa o kaplnku. No bohoslužby pre verejnosť sa v nej už nekonali. V roku 1869 sa vtedajší spolumajiteľ Červeného Kameňa, gróf Štefan Pálfi, rozhodol spolu so svojimi sestrami kaplnku prestavať na miesto, kde nájde ich rodina večný odpočinok. A veru aj tak urobil – výsledkom bola neogotická prestavba, samozrejme s rodovým erbom nad vstupom. Do hrobky v pohrebnej kaplnke bolo postupne pochovaných trinásť príslušníkov pálfiovskej rodiny, z toho sedem mužov (samozrejme Štefan bol medzi nimi).Prestavaná kaplnka, ktorú kedysi tak oživil pustovník-manažér Peter, dodnes stojí na lúke pod hradom. Stojí za to, aby ste sa okolo nej prešli po historickom náučnom chodníku zvanom Okolohradná potulka.

Škoda, že nevedeli, že nenájdu – ušetrili by si námahu a svedomie. Podozrenie (nepotvrdené) padlo na študentov Priemyselnej školy chemickej v Bratislave, ktorí boli toho dňa na výlete na Červenom Kameni.
V septembri to však bolo ešte horšie. Neznámy páchateľ násilne vnikol do krypty a úplne zdemoloval jednu rakvu, ktorej telesné pozostatky porozhadzoval po dlažbe. Ktovie či vedel, že ide o pozostatky Vojtecha Pálfiho, ktorý zomrel v r. 1924. Ak sa mu chcete pozrieť do očí, jeho portrét visí v rytierskej sále hradu Červený Kameň. Správa hradu v sobotu 16. septembra 1961 zabarikádovala okná a dvere, kým neprišli príslušníci Zboru národnej bezpečnosti. Dostavili sa okolo 13.00 hodiny a obhliadli miesto činu, ktoré zostalo naďalej zabarikádované. V utorok bola nová rakva s pozbieranými pozostatkami zamurovaná do otvoru v stene. No na ďalší víkend sa zrejme ten istý páchateľ vrátil na miesto činu – barikády boli narušené, no žiadne rakvy viac neboli zdemolované.
Vstupné dvere však boli natoľko poškodené, že ich bolo treba vymeniť. Vandali si cestu do pohrebnej kaplnky našli ešte viackrát – kamenné platne nesúce mená mŕtvych boli porozbíjané na kúsky.
Páchateľov sa odhaliť nepodarilo. Svetskej moci ušli, no hovorí sa, že Božie mlyny melú pomaly – ale isto. K pohrebnej kaplnke Pálfiovcov pod hradom Červený Kameň Vás dovedie historický náučný chodník zvaný Okolohradná potulka.

Stavitelia sa nevzdávali, mali predsa rozkaz postaviť hrad na Kukle – dominante tejto časti Malých Karpát viditeľnej zďaleka a nie na oveľa menšom skalnatom kopci na druhej strane doliny – tak pokračovali v začatom diele.Samozrejme však pátrali aj po príčinách nevysvetliteľných nočných presunov.
Od starých ľudí, ktorí pamätali časy dávno minulé, sa dozvedeli, že Kukla bola odpradávna sídlom tajomných síl – víl či obrov. Nikto ich nikdy nevidel, ale ich prítomnosť bola pre ľudí žijúcich v jej okolí zjavná. Cítili magickú silu tohoto kopca. Stavitelia by sa radi s tajomnými silami Kukly dohodli, nevedeli však ako a keď im noc čo noc prenášali materiál na protiľahlý kopec, kráľovná to vzdala a hrad začali stavať presne na tom mieste, kam im tajomné sily prenášali materiál. Od toho okamihu už nemali pri stavbe žiadne problémy a hrad sa im podarilo šťastne dokončiť. A tak stojí dodnes.
Toľko povesť o vzniku hradu Červený Kameň.

Veľmi nápomocní im pri tom boli ich partneri v banskom podnikaní – Turzovci. Olomoucký biskup Stanislav Turzo poslal Fuggerovcom svojho tajomníka Jána Dubravia, ktorý mal v tejto oblasti bohaté skúsenosti. Na červenokamenskom panstve sa zdržal iba štyri dni, avšak výsledkom tohto pobytu bolo jedno z najvýznamnejších odborných diel toho obdobia venované rybnikárstvu – latinský spis O Rybníkoch, ktorý venoval Antonovi Fuggerovi – hlave rodiny. Aj vďaka tejto odbornej práci sa podarilo Fuggerovcom v krátkom čase vybudovať technicky vyspelé rybničné hospodárstvo, jedinečné svojho druhu na území Slovenska.
V rokoch 1539-1542 vyrástlo na panstve jedenásť rybníkov. Delili sa na trecie, násadové a hlavné rybníky. Najviac ich bolo v Štefanovej - tri, po dva v Dlhej a vo Vištuku, a po jednom v Budmericiach, Doľanoch, Fančale (zaniknutá obec, dnes v chotári Budmeríc) a v Košolnej. Do rybničnej sústavy patrili i sádky, do ktorých sa prevážali ryby hneď po vylovení, aby sa mohli konzumovať vždy čerstvé. Jedna taká sádka bola aj na hrade Červený Kameň. Chovali sa kapry, karasy i šťuky. Väčšina sa predala poddaným, niečo sa predalo v Modre, Trnave a na okolí, zvyšok skonzumovala hradná kuchyňa.
Rozširovanie rybničného hospodárstva pokračovalo aj za Mikuláša II. Pálfiho, ktorý kúpil panstvo od Fuggerovcov. V rokoch 1592-1593 sa vybudovali dva nové rybníky – v Častej a Suchej nad Parnou a to aj napriek tomu, že už dlhší čas sa podnikanie v tejto oblasti javilo ako najmenej výnosné. Od začiatku 17.storočia sa naplno prejavoval úpadok tohto hospodárskeho odvetvia. Najväčším konkurentom bol dunajský rybolov spolu s rozšírením lovu rýb v početných slovenských riekach a riečkach. Z tohto pohľadu rybnikárstvo nemohlo príjmami konkurovať ďalším hospodárskym odvetviam ako napr. obilninárstvu, vinohradníctvu alebo pivovarníctvu,... Zaberaním značnej časti potenciálnej poľnohospodárskej plochy skôr obmedzovalo rozvoj vyššie spomenutých činností, ktoré prežívali vďaka vojnovej konjunktúre (15-ročná vojna s Turkami) svoj rozkvet. Z vtedajších rybníkov nepretrval do dnešných čias ani jeden. Tie dnešné pri Budmericiach stavali po druhej svetovej vojne. Ak sa k nim chcete prejsť nezabudnite si pribaliť Budmerickú potulku.

Počiatky hradu Červený Kameň siahajú do prvej polovice 13. storočia. Jeho dejiny sa začali písať, keď česká kráľovná-vdova Konštancia Uhorská nechala pred rokom 1240 na svojich majetkoch postaviť hrad, ktorý sa stal známym pod menom Červený Kameň (nem. Rothenstein, maď. Vöröskő) alebo tiež Bobrí hrad (nem. Bibersburg).
Najskôr bol hrad kráľovským majetkom, neskôr sa ako jeho vlastníci vystriedali viaceré významné uhorské šľachtické rody, medzi inými i Matúš Čák Trenčiansky, páni zo Svätého Jura a Pezinka, Zápoľskí alebo Turzovci.
Turzovci získali hrad spolu s panstvom do dedičnej držby od kráľovnej Márie Habsburskej, manželky uhorského kráľa Ľudovíta II. Jagelovského.
Do dejín hradu zasiahli najvýznamnejšie dva šľachtické rody, ktoré sa postupne stali jeho vlastníkmi: nemeckí Fuggerovci a uhorskí Pálfiovci .
Fuggerovci získali hrad do držby od svojich obchodných partnerov Turzovcov. Červenokamenské panstvo s gotickým hradom sa tak v roku 1535 dostáva do vlastníctva jednej z najbohatších obchodníckych rodín vtedajšej Európy.
Na jej čele stál Anton Fugger, vzdelaný, veľmi bohatý a schopný obchodník z juhonemeckého Augsburgu, ktorý sa s istotou pohyboval v prostredí renesančnej Európy. Rozhodol sa využiť strategickú polohu Červeného Kameňa neďaleko Viedne a Bratislavy a premeniť starý gotický hrad na bezpečný sklad tovarov, s ktorými jeho rodina obchodovala po celej Európe.
Investoval množstvo vlastného času a finančných prostriedkov na prestavbu stredovekého hradu na renesančnú pevnosť. Starý hrad bol postupne, od roku 1537, búraný a na jeho mieste vyrástli štyri obranné bašty spojené obrannými múrmi a jedno obytné krídlo. Vznikla tak moderná renesančná pevnosť, ktorej architektúra využívala najmodernejšie dobové poznatky a bola prispôsobená na účinnú obranu všetkého, čo pevnosť ukrývala v rozľahlých skladovacích priestorocoh/pivniciach.
Turecké nebezpečenstvo visiace nad Uhorským kráľovstvom a celou strednou Európou spôsobilo, že obchodné zámery Fuggerovcov v tejto časti Európy postupne slabli, až sa rodina rozhodla Červený Kameň predať.
Medzi viacerými záujemcami o kúpu hradu a panstva zvíťazil mladý barón Mikuláš II. Pálfi, (ktorý si získal srdce mladej Márie Magdalény Fuggerovej, dcéry Mareka Fuggera, vnučky spomínaného Antona Fuggera) a do roku 1588 sa stal vlastníkom celého panstva.
Potomkovia Mikuláša a Márie Magdalény si panstvo podržali až do roku 1945.
Pálfiovci hrad niekoľkokrát prestavovali: v druhej polovici 16. storočia bola fuggerovská pevnosť Mikulášom II. Pálfim upravená na rodové sídlo, o storočie neskôr prestaval hrad Mikuláš IV. Pálfi pre seba a svoju manželku Máriu Eleonóru Harrachovú v ranobarokovom slohu a v druhej polovici 18. storočia hrad zmodernizoval a rozšíril Rudolf Pálfi s manželkou Máriou Eleonórou Kaunitz-Rietbergovou . V neskoršom období už neprišlo k zásadným stavebným zásahom, ktoré by výraznejšie pozmenili vzhľad hradnej budovy. Posledný člen pálfiovského rodu opustil hrad v roku 1945 a o štyri roky neskôr bol hrad vyhlásený za štátny kultúrny majetok.

Chcete vedieť viac?
Navštívte nás.